flexi

Kamoš. Taký, akým sa hovorí storočný. Až toľko ho samozrejme nepoznám, ale už to budú skoro tri spartakiády. Milý, sympatický, tvrdohlavý, vďačný, ochotný pomôcť, proste kamoš. Mám ho veľmi rada. Vieme sa spolu smiať, vieme sa jeden druhému posťažovať, jednoducho dvaja rozdielni ľudia na rovnakej frekvencii.

Každý z nás má prežité svoje, svoje radosti, starosti, trápenia. Zatiaľ je ženatý. Má dve nádherné princezničky, krásnu manželku. Staval sa na nohy veľmi pomaly. Ženiť sa musel, manželka bola tehotná. Vlastne nemusel, chcel. Začal fungovať, ako keby si úlohu manžela a otca vopred natrénoval. S pôžičkami zabezpečil rodine byt, jeho zariadenie, auto, chodil do práce, robil nadčasy, víkendy.

Rodinka sa rozrástla a on si začal myslieť, že je za vodou. Menšie, či väčšie starosti sa vyskytli vždy, ale toto určite pozná každý, kto žije vo vzťahu s niekým. Úder prišiel, keď menšia dcérka začala trpieť leukémiou. Toto by položilo aj chlapa studeného ako psí čumák. Choroba uberala rodine chuť žiť, energiu, financie, spokojný spánok. Snažil sa rodinu podržať a zabezpečiť po každej stránke. Po dlhom a vyčerpávajúcom období vyšlo slniečko. Drobčekova choroba sa rozhodla, že dá pokoj. Vravieva sa, že sa nikdy nestratí úplne, ale vďaka Bohu sa má dobre. Rodina by mohla začať normálne fungovať, ale....

Jednoducho jedno s druhým, kamko sedel jedného krásneho dňa v lietadle a uletel mi preč. Chcel len, aby rodina netrpela nedostatkom, odriekaním. Všetci šťastní, relatívne spokojní, peniažkov začalo pribúdať. Internetový ocko, internetový manžel. Internetový kamoš sa akosi nekonal. Dodnes mi to poriadne nevysvetlil. Neozval sa mi skoro dva roky. Ja som posielala maily ako do studne. Chodieval domov za rodinou, na priateľov nebol čas, čo aj chápem.

Maily som však posielala ďalej a konečne po dlhej dobe začali chodievať aj odpovede. Dokonca sme sa raz aj stretli. Nebolo to pre neho jednoduché, začínal byť unavený ustavičnou abstinenciou blízkych, s manželkou sa postupne odcudzovali, tak mu jedného krásneho dňa napadlo, že sa vráti domov. S radosťou to oznámil manželke, ktorá na jeho nadšenie reagovala otázkou, či sa radšej nechce rozviesť. Myslel si najprv, že je to žart, no keď sa vrátil a videl reakcie svojej polovičky, pochopil, že nežartovala. Vydržali v spoločnej domácnosti týždeň. Nevedel to dlhšie vydržať. Bez pohladenia, úsmevu, rozhovoru, cudzia žena. Ľadová kráľovná. Aby sa veci urýchlili, vyhodila ho z ich spoločného bytu. Odišiel len s igelitkami svojich šiat a pár maličkostí. To najdôležitejšie si zobrať nemohol. Deti. Tie trpia najviac.

Nechal jej byt, auto a ona mu zo samej lásky na revanž vybielila účet.

Stretli sme sa. Dala som si drink, on džús. Nedal si žiaden alkohol. Nemohol. Berie antidepresíva, lebo celé noci nespí. Stihol sa pochváliť, že mu dal otec nie len vychádzku, ale aj 10€ na kávu.

Neviem čo dodať na záver. Snáď len otázku: "Prečo takí chlapi končia takto?"

Ľúbi svoju rodinu veľmi, keď s nimi nebol, bolelo ho to.

Teraz? Skúsenosť za ním a bolesť ostala. Ešte väčšia. Prečo to tak muselo byť?