flexi

Myslím si, že už aj titulok prezradí, ako sa asi citím. Mladý chlap. Teda nie najmladší, ale zomrieť ešte nemal.

Pracujem v automobilovom priemysle. Už síce nie vo výrobe, ale občas prídem domov vyšrotovaná, že už iba odpadnem do postele. Je kríza, ale práce máme vyše hlavy. V zahraničí máme viacero pobočiek, kam sa chodievame zaškoľovať. Ja som mala to šťastie, že som sa školila aj u spomínaného kolegu. Človek s veľkým Č. Ustavične v jednom kole, svedomitý, poctivý, málo nás takých je. Nikdy som ho nevidela nervózneho, nikdy som ho nepočula kričať.

Možno práve toto bola chyba. Nekričal, naoko nestresoval a pritom si tú svoju nervozitu ukrýval vnútri. Kvôli infarktu, ktorý ho pred pár rokmi prekvapil, bol preradený na oddelenie zodpovedné za školenie nových pracovníkov.

Keď však rozbiehali nový projekt, nevedeli s kým zaplátať dieru a spomenuli si naňho. Ako vždy poslušný, alebo uvedomujúci si, že nemá inú možnosť, to samozrejme zobral. Vyše roka upozorňoval na problémy, ktoré sa pri rozbiehaní projektu vyskytli. Nik ho vtedy nepočul, alebo skôr nechcel počuť.

Ako to normálne chodieva, prišiel do firmy audit. Kontrolovalo sa všetko. Procesy, systém práce. Veľa vecí samozrejme chýbalo a kto bol za všetko zodpovedný? Samozrejme kolega. Nikoho nezaujímalo, že na konkrétne veci upozorňoval. Nikto ho nepodržal. Za všetko dali vyžrať jemu. Bolo mi ho ľúto. Auditor mu vysvetlil, že na chyby neupozorňujú preto, aby mu chcel niekto uškodiť. Na chyby sa poukazovalo preto, lebo daný projekt sa má v krátkej dobe presťahovať k nám a aspoň pár problémov by sa mohlo do preskadnenia odstrániť. Až teraz si uvedomujem ako sa asi cítil.

Možno si myslel, že zlyhal, ale podľa mňa ten človek robil nemožné. Po audite reklamácia. Znova zhon, chaos, všetko bolo potrebné opraviť v rekordne krátkom čase a odoslať k zákazníkovi. Toto prehrmelo, no výrobky neboli podľa zákazníkových predstáv a vrátili sa s ďalšou reklamáciou späť. Ďalšia facka, za ktorú brali na zodpovednosť samozrejme jediného človeka. Neviem pochopiť, že ho nechali boriť sa s toľkými problémami samého.

V sobotu som dostala smsku, že zomrel. V prvom momente mi napadlo, že to bol určite ďalší infarkt. Pri jeho pracovnom nasadení mi to ani nebolo divné.

V pondelok v práci mi však kolega povedal, že sa obesil. Myslela som si, že je to pletka. Informáciu sme si samozrejme overili v dotyčnej firme a zistenie bolo šokujúce. Obesil sa. Priamo vo firme.

Neviem čo dodať. Je mi ťažko, smutno, je to nepochopiteľné. Uhnali ho.

Irónia. Šéf mi oznámil, že tam budem musieť ísť, aby sme pri preskladnení výroby nemali tie isté problémy, aké mali naši kolegovia niekedy pred rokom. Čo a ako budem robiť nateraz netuším. Riadiť tak komplikovanú výrobu v takom komplikovanom "kolektíve" ? Neviem či to chcem.

Z úcty k nemu však urobím maximum, aby tá výroba pokračovala ďalej, aby jeho snaženie, ktoré ho dohnalo až k smrti, nevyšlo navnivoč.