Neskáč privysoko. Padneš a bolí to.
Skákala som. Vznášala sa,
chodila nad zemou centimetrov pár.
Dostávala darčeky, maličkosti,
ktoré hriali dlaň, keď v nej pristáli.
Kľúčenky, kamienky, fialiek niekoľko,
ak nie ozajstných, aspoň obrázok mobilom.
Oheň, špekáčky a čas. Ten najvzácnejší.
More času. Veľké hlboké more.
Teraz aspoň jazierko by potešilo,
alebo mláka, alebo aspoň rosa.
Odparilo sa to všetko? Sú z toho len mraky?
To mám byť sama na svoje radosti?
Na starosti nie, nerada sa o ne delím.
Vlastne keď tak premýšľam, veď prší.
To, čo sa odparilo, zhromaždilo sa v mrakoch
a teraz prší. Asi vyjdem von, zmoknúť.
Možno sa tak moje more začne znovu plniť.
Už si ho postrážim, aby sa neodparovalo.
Ak bude treba, pohármi doň prispejem.
Pomaly, trpezlivo a opatrne. Ako kedysi.
Už nebudem vyskakovať, aby sa mi z pohára
čas nevylial. Je veľmi vzácny a chýba mi.
Komentáre
Krásny záver básne... :-)
čas nevylial. Je veľmi vzácny a chýba mi.
To si hádam písala o mne... :-))
Rozprávočka...
Flexi, vskutku, keď tak hútam ...
a neboj sa deliť aj o starosti, ani nevieš, kto sa namane a ti pomôže :-)
Flexi ,
Dere...
...Iris...napísala si to veľmi rozmumne, akurát, že som trošku blbec a so starosťami ostávam radšej sama....vezmem si však slová vás oboch k srdcu a občas poinformujem ... :-)
milá flexi
ja
Flexi
Matahari
Vrabčiačik...
Vrabčiačik...
Flexi...
Lasky...