flexi

Ideš, nevládzeš, plazíš sa a padáš.

Nemáš síl, no vstávaš zas a znova.

Rozmýšľaš čo opäť na nohy ťa zdvihlo?

Predsa niečia ruka, ruka priateľova.

Do neba pomaly kráčaš, strácaš dych,

veď vysoko je nad nami, nad všetkým.

Nepochybujem o vznešenosti svetov tvojich,

aj keď nazývaš sa plachým, či splašeným.

Nosím ťa všade, v mojom malom vnútri,

neviem ako ti je, či miesta máš tam dosť.

Nemôžem ťa však odtiaľ nikdy vyhnať,

veď tvoj duch je vo mne pre radosť.

Hovoríš, že kríže naše menej vážia,

ak príjmeme aj tie cudzie, od iných.

Tak o ten tvoj prosím podeľme sa,

dovoľ mi  zmierniť tvoj ťažký vzdych.

Nech sa na tvoju zmorenú hlavu

zosype požehnanie mierou vrchovatou.

Vymyslím pre teba modlitbu pravú,

breviár vďaky, prosieb, lásky, citov.