flexi

Keby ruka čo na ňu myslím

spočinula v mojej na chvíľu,

to odmenou by bolo pre mňa.

Zadosťučinenie úsiliu.

Vtedy zvony miesto srdca

bili by v tele na poplach,

vtedy vietor by za mňa dýchal,

snehom zapadol by strach.

Vtedy slnko by mi ukázalo

zložité veci jasnejšie,

vtedy krupobitie by mi vzalo

obavy najtajnejšie.

Vtedy dážď by umyl moje

všetky úzkosti a trápenia,

vtedy hmla zakryla by navždy

vyznania. Vysvetlenia.

Vtedy pochopil by možno,

kto tieto riadky číta,

čo dlho v svojom srdci nosím,

čo moje zmysly cítia.

Ako povedať mu pravdu

čo v mojom srdci stalo sa?

Ja sama tomu nerozumiem.

Prečo to život prináša?

Keby ruka, čo na ňu myslím

spočinula v mojej na chvíľu,

vtedy vysvetlili by si dlane,

o čom tie slová píšem tu.

Ďakujem za čas, trápenia,

čo možno spôsobujem nechtiac,

ďakujem za vysvetlenia,

ba ešte za niečo viac.

Nechcem aby z týchto riadkov

sršal strach, či humor snáď,

nevedela som nájsť sopôsob iný,

ako mu pravdu povedať.

Keby tam kde ľudia nosia oči

nemal iba studní pár,

bolo by možné do nich pozrieť,

nech by si to sám prečítal.

Teraz snáď číta slová moje,

tušiť tak, čo mysľou letí mu,

či na smiech sú, či v koši skončia,

či snáď v pamäti zostanú.